Napsal uživatel Eowyn z Rohanu dne Ne, 10/09/2011 - 10:00.
V jednej veci máte svútú pravdu. Rodičia učia deti panike zo psov, alebo ich sami učia nevhodnému chovaniu k psovi. Sama som dogwalkerkou. Len žasnem, keď venčím jednu zo svojich "klientiek" obrovskú labradorku Nell. Je priveľká aj na psa labradora. Nádhern stavaná, osvalená, ukážka. Ale je nestabilná k fenám. Čo ju z môjho pohľadu robí nestabilnou všeobecne a tak na tom počas venčenia pracujeme. (Žiaľ, majiteľka a jej deti moje rady neakceptujú a keď si s Nell výdu na precházku a náhodou sa stretneme, vidím ako robia presne rovnaké chyby, ktoré Nell privádzajú do jej stavu šéfky domácnosti.) Ide však o druhú kategóriu rodičov. "Choď si pohladkať psíka." - vyzvú svoje dieťa. A čo sa deje. Zrazu sa dieťa vrhne na Nell, ohromnú fenu labradora. Som len šťastná, že Nell je voči deťom tak veľmi priateľská. Ale výpad dieťaťa je vždy pre ňu nečakaný. Rodičovi posielajúcemu pohladiť si psíka rozumiem ja, nie ona. K fene sa rúti dieťa, priamo smerom k morde. Ruka načiahnutá otvorenou dlaňou smeruje na mordu alebo na hlavu psa. Ak to stíham. Nell už sedí. Mnohokrát rodič inkriminovanú vetu povie, keď už stojí v mojej tesnej blízkosti a ja kočírujem dvoch psov, aby Nell sedela v kľudnom stave, kedy sa podriaďuje mne dieťaťu, ktoré sme ani jedna nečakali. Deti rady Nell chytajú za uši - má ich krásne, ale byť pes menej trpezlivý, čo sa stane? Dieťa končí ukryznuté, v lepšom prípade poškriabané, prípadne naň pes vyskočí. (Áno, pokiaľ nemám v psovi istotu, priestranstvám, kde sú ľudia sa vždy silno vyhýbam, ale nie každý si je vedomí, že pes je stále šelma s podvedomými inštinktmi, ktoré doň vložila matka príroda a hoci túto šlmu, či šelmičku nevie ovládať, rúti sa do obchodných centier, na námestia.) Výsledok? Volanie rodiča po krvi dieťaťa. Viem, že rodičia dieru do sveta nespravia, čo sa týka komunikácie so psom, ak nie sú sami psíčkari. Učitelia v škkolách majú svojho vy&še hlavy. Čo tak zaradiť aspoň hodinu s canisterapeutom raz za pol roka do škôl. Len pre vysvetlenie ako pristupovať k psovi. Kde ho hladiť, kde nie. Pes potrebuje najprv nasať pach a potom ho hladiť... Myslím, že by nebolo zlé na niečo také začať poukazovať. Osobne sa po skúškach s Eowyn na takúto osvetu chystám. Čo si o tom myslíte?
Deti a pes
V jednej veci máte svútú pravdu. Rodičia učia deti panike zo psov, alebo ich sami učia nevhodnému chovaniu k psovi. Sama som dogwalkerkou. Len žasnem, keď venčím jednu zo svojich "klientiek" obrovskú labradorku Nell. Je priveľká aj na psa labradora. Nádhern stavaná, osvalená, ukážka. Ale je nestabilná k fenám. Čo ju z môjho pohľadu robí nestabilnou všeobecne a tak na tom počas venčenia pracujeme. (Žiaľ, majiteľka a jej deti moje rady neakceptujú a keď si s Nell výdu na precházku a náhodou sa stretneme, vidím ako robia presne rovnaké chyby, ktoré Nell privádzajú do jej stavu šéfky domácnosti.) Ide však o druhú kategóriu rodičov. "Choď si pohladkať psíka." - vyzvú svoje dieťa. A čo sa deje. Zrazu sa dieťa vrhne na Nell, ohromnú fenu labradora. Som len šťastná, že Nell je voči deťom tak veľmi priateľská. Ale výpad dieťaťa je vždy pre ňu nečakaný. Rodičovi posielajúcemu pohladiť si psíka rozumiem ja, nie ona. K fene sa rúti dieťa, priamo smerom k morde. Ruka načiahnutá otvorenou dlaňou smeruje na mordu alebo na hlavu psa. Ak to stíham. Nell už sedí. Mnohokrát rodič inkriminovanú vetu povie, keď už stojí v mojej tesnej blízkosti a ja kočírujem dvoch psov, aby Nell sedela v kľudnom stave, kedy sa podriaďuje mne dieťaťu, ktoré sme ani jedna nečakali. Deti rady Nell chytajú za uši - má ich krásne, ale byť pes menej trpezlivý, čo sa stane? Dieťa končí ukryznuté, v lepšom prípade poškriabané, prípadne naň pes vyskočí. (Áno, pokiaľ nemám v psovi istotu, priestranstvám, kde sú ľudia sa vždy silno vyhýbam, ale nie každý si je vedomí, že pes je stále šelma s podvedomými inštinktmi, ktoré doň vložila matka príroda a hoci túto šlmu, či šelmičku nevie ovládať, rúti sa do obchodných centier, na námestia.) Výsledok? Volanie rodiča po krvi dieťaťa. Viem, že rodičia dieru do sveta nespravia, čo sa týka komunikácie so psom, ak nie sú sami psíčkari. Učitelia v škkolách majú svojho vy&še hlavy. Čo tak zaradiť aspoň hodinu s canisterapeutom raz za pol roka do škôl. Len pre vysvetlenie ako pristupovať k psovi. Kde ho hladiť, kde nie. Pes potrebuje najprv nasať pach a potom ho hladiť... Myslím, že by nebolo zlé na niečo také začať poukazovať. Osobne sa po skúškach s Eowyn na takúto osvetu chystám. Čo si o tom myslíte?